Nedávno mi na vernisáži v Slovenskej Národnej Galérii jeden slovenský výtvarník povedal: „Pán riaditeľ, vďaka za to, že máte rád umenie a nie futbal.“ Túto jednoduchú vetu som si vážil viac, ako akékoľvek oficiálne ocenenia, pretože bola odmenou za to, čo ja a spoločnosť, ktorú reprezentujem robíme pre podporu súčasného slovenského umenia. Nuž, je to tak, mám ho rád. A čo ma k tomu vedie? Vysvetlenie potrebuje trochu kontextu.
Môj, teraz už 4-ročný, syn mi pravidelne nosí obrázky, ktoré maľuje. Fascinuje ma, ako cez ne vyjadruje svoje detské myšlienky a nálady. Pred rokom to bolo prostredníctvom farieb a viac, či menej uhladených kriviek, dnes sa už v kresbách objavujú jasnejšie stvárnené myšlienky. Jeho radosť a nefalšované šťastie cítiť už len z možnosti vytvoriť „dielo“ a zachytiť pohľad na svet. Ako otca ma tiež úprimne teší, keď cez synove kresby vidím, ako sa jeho myslenie posúva, vyvíja, čo ho zaujíma, ako premýšľa a rastie.
Ja mám rád umenie práve pre jeho slobodu, myšlienky, posolstvá a hlavne pre emócie, ktoré vo mne dokáže vyvolať. To ma fascinuje, a preto sa zamýšľam, čo vlastne to UMENIE je a čím je pre mňa tak zaujímavé. Prečo vo mne dokáže zanechať hlbokú emóciu?
Je dizajnový mobil umením? Je umením vyliať hmotu do prázdneho priestoru? Sixtínska kaplnka?
Na školeniach nám tvrdili, že umenie je všetko, čo vytvorí umelec. Keď sa nad tým zamyslím, nie je to tak, že umením je všetko, čo vytvorí každý z nás? Do čoho vloží emóciu alebo svoj pohľad na realitu? Čo je úlohou umenia?
To, čo ďalej, podľa mňa, charakterizuje umenie, je určitá ochota hľadať dokonalosť či skôr snaha robiť veci inými, nezvyčajnými, ochota pozerať sa okolo seba s otvorenou mysľou, ísť za svojím pohľadom a vytrvať napriek prekážkam, ktoré sú na ceste. A možno je to snaha odhaliť pravdu skrytú za vecami, a to, uznajme si, nie je vôbec, ale vôbec ľahké.
Pohľad na umenie sa v spoločnosti samozrejme mení. Tak, ako to vnímam dnes ja, je umenie viac záležitosť vyjadrenia emócie a myšlienky či postoja. Na rozdiel od minulosti, keď bolo zachytením reality alebo istého výjavu. To prevzali iné formy, ako fotografia a kinematografia. Potom prišlo obdobie snahy šokovať za každú cenu.
Umenie je v posledných desaťročiach novátorské, prekračujúce hranice. Dokonca by som niektoré konceptuálne počiny skôr definoval až ako sociálnu prácu, a teda čisté posolstvo bez klasickej formy. Umenie je veľmi osobné, začína sa vždy od človeka, jeho života, rozmýšľania a emócií. A na druhej strane má možnosť ho presiahnuť. Verím, alebo skôr dúfam v to, že podstata umenia je v kladení otázok. Nie v hľadaní odpovedí. Nie vo forme, ale v obsahu. Ale hlavne verím, že je, resp. bude o emócii.
Celá debata | RSS tejto debaty